Hudba je všade okolo nás. Od nepamäti nás sprevádza každý deň či už v aute, cestou do práce/školy alebo na internete :-). Častokrát sa stretávam s otázkou, ako sa hudba zapisuje. V minulosti hudobný zápis neexistoval a hudba sa šírila ústnym podaním z pokolenia na pokolenie. Ľudia sa ňou bavili doma: boli rôzne hudobné hry, nachádzala sa na dvoroch panovníka: každý panovník mal svojho dvorného skladateľa, tiež boli potulní speváci (trubadúri: básnici, speváci sprevádzanými hudobníkmi, častokrát išlo o jednu osobu 🙂 ). Tomuto typu hovoríme svetská hudba. Jej využitie bolo aj v chrámoch napr. počas omší (cirkevná hudba). Postupne sa dostávala do širšej verejnosti. Vznikol kult slobodného umelca: umelci už neslúžili výlučne cirkvi či nejakému panovníkovi. Postupne sa dostala na koncertné pódiá až sa dostávame k hudbe akú poznáme dnes. Tak, ako sa hudba dostala do širokej verejnosti, tak sa vyvíjal aj jej zápis. Najskôr ju zapisovali pomocou značiek, ktoré určovali smer melódie. Neskôr sa do notácie zaviedla linajka a linajková osnova, ktorá sa postupne dostala do dnešnej podoby.
V súčasnosti na jej zápis používame notovú osnovu: tých hustých 5 linajok :-). Na jej začiatku vždy nájdeme hudobný kľúč (nebudem písať, že husľový či basový. Kľúčov v hudbe poznáme oveľa viac :-), samozrejme sa budeme zaoberať tými najznámejšími a to husľovým a basovým kľúčom). V notovej osnove sa nachádzajú noty. Nota je v podstate hudobné písmeno. Vieme ňou zapísať výšku a dĺžku tónu. Ak potrebujeme zapísať tóny, ktoré sa nachádzajú od notovej osnovy vyššie či nižšie použijeme pomocné linajky :-). Z pravidla používame 5 pomocných linajok nad alebo pod notovou osnovou. Pri zápise sa riadime pravidlom: keď melódia stúpa, stúpajú aj noty v notovej osnove a naopak, keď melódia klesá, klesajú aj noty.
Video o zápise nôt:
Pdf súbor:
Pieseň: Notová osnova
